Jedným z najnavštevovanejších miest na Slovensku je Bratislava. Mesto sa hemží zahraničnými turistami, počuť nemčinu, angličtinu, francúzštinu i jazyky ďalekého Východu. Vďaka veľkému počtu univerzít, na ktorých každý študent hovorí minimálne jedným jazykom, nemajú cudzinci v uliciach Bratislavy problém dohovoriť sa. Avšak akonáhle vstúpia do niektorej z reštaurácií v Starom Meste, problém komunikácie môže nastať. Nie všetok personál ovláda aspoň jeden cudzí jazyk. Menu je málokedy napísané aspoň v dvoch jazykoch. Existujú aj výnimky, ktoré však len potvrdzujú pravidlo.
Za hranicami Bratislavy sú cudzinci úplne stratení. Môžete hovoriť aj piatimi svetovými jazykmi, ale pokiaľ nehovoríte slovensky, česky alebo rusky, máte problém s komunikáciou.
S týmto problémom sa stretol aj človek, pre ktorého momentálne tlmočím, Belgičan pán M. Tento pán M. zastupuje firmu, ktorá realizuje obrovskú stavbu v Nitre. Je stavebným inžinierom a hovorí plynulo piatimi jazykmi a to anglicky, nemecky, francúzsky, španielsky a samozrejme flámsky. Na Slovensku sa však nedohovorí.
Na ceste z Bratislavy do Nitry sa so svojim kolegom zastavil v jednom z motorestov pri diaľnici. Chceli sa občerstviť. Pri objednávaní však nastal problém. Čašníčka nevedela po anglicky a keď si všimla, že pán M. po slovensky nevie, skúšala to po česky. Akosi nevedela pochopiť, že jej pán M. a jeho kolega nerozumie. Namiesto riešenia situácie a pokusom aspoň o konverzáciu „rukami-nohami“, len zízala.
Pán M. už precestoval kus sveta a nikdy sa nestratil. Až kým nenavštívil mesto Nitra. Na prvý pohľad malé mestečko, s počtom obyvateľov okolo 100 tis. Človek by povedal, že sa tu stratiť ani nedá. A predsa. Rozhodol sa preto požiadať o pomoc pána policajta, ktorý neďaleko dohliadal na premávku. Zastavil auto a opýtal na smer, samozrejme po anglicky. Podľa výzoru tváre policajta, pán M. usúdil, že mu nerozumie, tak sa začal pýtať po nemecky. V tom sa pán policajt „prebudil“, schytil vysielačku a začal do nej niečo hovoriť. Po pár minútach sa dovalilo policajné auto a z neho vyliezol mladý objemnejší policajt. Začal komunikovať s pánom M. po nemecky a odviedol ho na správny smer cesty.
V jeden večer som sa mala s pánom M. stretnúť v jednej z nitrianskych reštaurácií. Keď som prišla, podišla k nám čašníčka a spýtala sa, čo si objednáme. Ja som si objednala minerálku, poprosila som ju o jedálny lístok a pán M. si chcel objednať ešte jedno pivo. Preto ukázal na svoj dopitý pohár od piva a povedal: „bier“. Čašníčka pochopila a odišla. Teda, ja som v tej chvíli mala ten dojem. Po polhodine mi priniesla minerálku, jedálny lístok a spýtala sa ma, či chcel ten pán priniesť pivo alebo odniesť prázdny pohár. Touto otázkou ma teda poriadne zaskočila. Jedálny lístok bol samozrejme v slovenčine s talianskymi názvami pizze a cestovín, keďže išlo o pizzeriu. S mojou pomocou si vybral jeden druh pizze, čašníčke povedal jej taliansky názov a zdalo sa, že čašníčke je všetko jasné. Zdanie však klame, keď mu priniesla dve rovnaké pizze. Nakoniec sa tvárila urazene, keď som tvrdila, že sme si objednali len jednu.
Je pravdou, že dlhodobý komunizmus nechal na nás obrovské stopy a generácia mojich rodičov vie skôr rusky ako nemecky, či anglicky. Pravdou je aj, že mladí ľudia, ktorí vedia jazyk, sa snažia vycestovať. Avšak vedieť pár základných výrazov, najmä ak pracujeme v reštaurácii či na iných verejne prístupných miestach, by malo byť povinnosťou. O poskytovaní jedálnych a nápojových lístkoch v dvoch jazykoch už ani nehovoriac...
(Pri písaní článku som vychádzala z rozprávania cudzincov a ich skúseností na Slovensku)